História obce Helcmanovce

Dátum vzniku obce nie je možné presne určiť. Údolie rieky Hnilec a široká kotlina s bohatými lesmi,  poskytli veľmi vhodné podmienky na osídlenie už v dávnych dobách. Archeologický prieskum nebol v obci doposiaľ zaznamenaný, ale výskumy prevedené v minulom storočí v Hnileckej doline dokazujú, že táto oblasť bola trvale osídlená už na sklonku mladšej doby kamennej, keď sa na Spiši vyvinula lokálna eneolitická  roľnícko - pastierska skupina patriaca do kultúry s kanelovanou keramikou. Práve pastierstvo ovplyvnilo jej príchod do miest s pôvodnými hustými lesmi. Nálezy z Nálepkova a Veľkého Folkmára svedčia o tom, že jaskyne slúžili ako príbytky.Bronzové predmety vykopané v minulom storočí v lokalitách pri Mníšku nad Hnilcom a Švedlári dokazujú, že osídlenie doliny prebiehalo najmä v mladšej a neskorej dobe bronzovej. O intenzívnom rozvoji Dolného Spiša možno hovoriť až v súvislosti s rozmáhajúcim sa baníctvom a založením Gelnice začiatkom 13. storočia.

Prvá písomná zmienka o Helcmanovciach pochádza z roku 1326.

Autor spisu - Analecta Scepusií sacri et profani  z roku 1773 - Wagner Carolus uvádza: „Pred spišskú kapitulu predstúpili v roku 1326 Magister Tomáš , kastelán Spišského hradu a Kunchman – Škultét zo Slavkova. Magister Tomáš pri svojej ústnej výpovedi uviedol, že v Spišskej župe, pri rieke Hnilec, je dosiaľ neobsadená zem, ktorú by ako škultét dostal spomínaný Kunchman  a týmto mu dáva možnosť povolať na túto zem ľudí. V tejto zemi, ktorá leží pri rieke Hnilec by sa mohlo nachádzať a rozkladať nové osídlenie nazvané Kunchfalva. Taktiež dáva tomuto škultétovi slobodu v súdení záležitosti a má možnosť prijať peňažné pokuty, okrem prípadov krádeže, lúpeže, vraždy a preliatia krvi... Ľudu, ktorí sa tu usídli, udelí Magister Tomáš takéto večné slobody: aby boli počas týchto šestnásť rokov  dôkladne oslobodení od všetkých daní a iných nedobrovoľných darov... Týmto hosťom sa tiež dáva možnosť postaviť si slobodne kostol a do neho budú môcť zvoliť si farára akéhokoľvek budú chcieť....  Dané v najbližší piatok pred sviatkom Blahoslaveného Martina Vyznávača 1326“ Toľko k citovanej listine, ktorá má pre poznanie histórie našej obce priam neoceniteľný význam. V neskorších rokoch sa Helcmanovce stávajú poddanskou obcou Gelnice, o čom svedčí listina z roku 1368, podľa ktorej  kráľ Ľudovít I., na žiadosť Gelničanov, vyslal komisiu vedenú Jurajom Bebekom, aby spor medzi Gelnicou a Krompachmi vyšetrila. Komisia dospela k názoru, že Krompachy boli skutočne kedysi poddanskou obcou Gelnice, a preto panovník nariadil, aby: „Krompachy spolu s Olcnavou, Žakarovcami, Jaklovcami, Folkmárom, Margecanmi, Kojšovom, Prakovcami, Helcmanovcami a Švedlárom boli Gelnici vrátené.“

Obec sa písomne uvádza v „ Urbáre hradného panstva Spiš 1583/ viď Marsina,R.Kušík, M.: Urbáre feudálnych panstiev na Slovensku, 1959/, kde sa okrem iného uvádza: „ ... Helcmanovce daň  platia raz ročne  - na sviatok sv. Michala platia 10 zlatých, vínnu daň platia 3 krát ročne: na Veľkú Noc 6 zlatých a 6 denárov, na sviatok sv. Jakuba 6 zlatých a 66 denárov  a na sviatok Narodenia Pána 6 zlatých a 66 denárov. Na sviatok Jakuba  apoštola platia za prácu 2 zlaté, ...“ Z uvedeného vyplýva, že v tomto období obec  patrí opäť pod Spišský hrad. V súvislosti so vznikom obce sa dá bezpečne usúdiť, že prví obyvatelia -hostia, sa zaoberali baníctvom a boli nemeckého pôvodu. Doposiaľ sa zachovali priezviská ako Haus, Spitz, Šloff, Leitmančík, Drajna, Kuchta a i. Ďalším zdrojom obživy bolo pálenie dreveného uhlia , ktoré okolité lesy poskytovali dostatok. Drevo sa pálilo v tzv. miľach, priamo v lese. Povozníkmi, furmanmi sa vozilo do hutí, kde sa používalo pri tavení železných a medených rúd. Stopy po týchto pracovných činnostiach sa doposiaľ nachádzajú v celom blízkom okolí. V ďalších storočiach sa obec úspešne rozvíjala, narastal jej počet obyvateľov a postupne sa  menili aj názvy obce. V písomných zmienkach sa uvádza pod názvami f, Villa Henchmani (1374), Henczmanovce (1598), Helczmanowce (1773) a i. Z dokumentu „ Pro Memoriae“ , ktorého autorom je miestny gréckokatolícky farár Dionýz Kovalický (1887)  sa dozvedáme, že v 15. storočí nemeckí evanjelici postavili na mieste dnešného chrámu sv. Michala maličkú gotickú kaplnku, terajšie sanktuárium. Táto kaplnka bola majetkom evanjelickej cirkevnej obce až do 17. storočia. Po Zápoľských sa priebehu rokov 1531 – 1636 stávajú zemepánmi obce Thurzovci a po nich rod Čákiovcov. V 16. st., počas valašskej kolonizácie, prichádza do blízkeho okolia obce rusínske etnikum. V roku 1565 obec počítala 16 usadlostí. Na konci storočia tu už bolo 30 domov. K úpadku obce dochádza v 17. st.

V roku 1605 obec vyhorela. V rokoch 1662 – 1664 zúril v obci a okolí mor, ktorý zdecimoval pôvodné obyvateľstvo. Ich miesta začali nahrádzať rusínski obyvatelia. Koncom storočia, ako sa dozvedáme zo spisu Pro memoriae, „... v Helcmanovciach protestantizmus  upadol a tým uvoľnil miesto grékokatolíckemu náboženstvu. Kronikár k tomu dodáva „ Csáky, zemepán, doviedol kňaza a ním pogreckokatolíčtil obec“. Okolo roku 1650 cirkevný majetok patrí gréckokatolíckej  cirkvi. V roku 1670 tunajší veriaci už majú svojho prvého farára - Jána Mikuloviča. V roku 1739 zasiahol Hnileckú dolinu opäť mor. Najmä susednú obec Mníšek nad Hnilcom, kde zomrelo až 927 ľudí. Podľa týchto záznamov v Helcmanovciach zomrelo 304 obyvateľov.     K rozvoju obce došlo v 18. storočí, s čím súvisí zvýšená ťažba medených a železných rúd. Otvárajú sa nové banské prevádzky. V roku l787 tu už bolo 161 domov  a 1146 obyvateľov. Rusínske obyvateľstvo, ktoré sa celé generácie zaoberalo pastierstvom a roľníctvom, začína pracovať v baniach. Obdobie nevoľníctva prinieslo naším obyvateľom mnohé povinnosti. Dôležitým dokumentom pre poznanie tohto obdobia je Contractus – Tabella Helcmanócz 27. októbra 1771. Spis je napísaný latinsky, maďarsky a čo je zaujímavé, aj slovensky -  v hovorovej podobe. Uvádzame aspoň krátky text  „ Urbar maly od panstwa widany, ale gakim spusobem ho utratily neznagu, misla že w tem ohnu, kdy dedina cela pohorela  takovy utratily...“ V uvedenom kontrakte sú uvedené robotné povinnosti a dávky  nevoľníkov a obce svojmu zemepánovi. V tom čase to bol gróf Anton Čáki a neskôr  jeho manželka - grófka Anna rod. Berényi. Spomenieme aspoň niektoré: Ročne, od sv. Juraja  až do Michala, posielať do Veľkej Idy  po 4-4 sluhoch na robotu do panskej záhrady. Na oberanie vinice v Zemplínskej stolici posielať každý rok 30 oberačov na jeden až dva týždne. Na vinobranie dáva celá dedina 4 záprahy s vozmi do Tokaja. V mieste bydliska (t.j. Helcmanovce) na kosenie a hrabanie lúk posielať 300 čeľadníkov a aj malé deti...Každý rok obec platila svojmu zemepánovi 40 rýnskych zlatiek, atď.Z historického pohľadu je zaujímavý dokument datovaný na 20. augusta 1772. Napísal ho tunajší farár Vasiľ Gulovič. Pojednáva o desiatkoch. „... dežma odevzdavana bila na naš svaty kostel Helcmanovsky...ktere pod čas ohne na nas od Bohu dopuščeneho celu dedinu aj sv. kostel v plameny a v prach obratičenu zhoreli sa ... „. Nás zaujíma najmä z toho dôvodu, že sa tu objavujú chotárne názvy, ktoré pretrvali doposiaľ. Napr.: za Lipnikom, Veliko pole, Sredna Hura, Medvecke, Mnišansky horbok, Gelnicka hura , a i. Poznáme aj mená majiteľov rolí – Tomaškova, Lendakova, Dorcjakova, Kruželjakova, Dužikova, Ščerbakova, atď. Zápis je podpísaný prísažnými. (uvádzame v pôvod. znení) Miško Pincsak, Macko Katona, Juro Škirhak, Petro Rabecsak, Jano Kruželjak, Onda Gdergy, a ď. V 18. st. sú obecné dokumenty opatrené obecnou pečaťou, na ktorej sú zobrazené skrížené  banícke kladivká, písmená D a H (zrejme Dorf  Helcmanowce) a letopočet 1701. Pečať sa požívala až do roku 1865.

Na prelome 18. – 19. st., v čase napoleonských vojen, sa politická situácia odrazila aj na obyvateľoch Hnileckej doliny. Museli materiálne podporovať cisárske vojsko, ktoré sa prechodne zdržiavalo v Gelnici a jej okolí. V Smolníku došlo aj k prípadom rabovania vojakmi. V dôsledku vojny  však došlo k zvýšeniu ťažby železa, medi a k otvoreniu ďalších baní. Celkovo zlú situáciu ešte zhoršili neúrodné roky (okolo r. 1830), ktoré postihli aj našu obec. Sedliacke povstanie (na východnom Slovensku v roku 1831) našťastie Helcmanovce priamo nezasiahlo, hoci začalo na Spiši.

V priebehu 19. storočia sa obyvatelia obce živili prácou na svojich hospodárstvach, povozníctvom, ťažbou dreva v lesoch, v hutách na okolí, ale najmä v baniach. Najväčšia prevádzka bola v bani Matiaška, kde bola istý čas aj úpravňa rudy. Prechodné zlepšenie postavenia obyvateľov narušila zákerná choroba - cholera, ktorá v roku 1866 zasiahla aj Helcmanovce a okolité obce. Niektoré pramene uvádzajú, že na choleru zomrela až polovica  helcmanovčanov. Na ich pamiatku  bola 5.decembra 1866 odhalená pamätná tabuľa, ktorú dal zhotoviť Michal Tisedy, miestny farár. Tabuľa je umiestnená na južnej strane kostola sv. archanjela Michala. Z jej  latinského textu vyberáme: „...Grassante Cholera Postquam fideles senco selo vere PastoraliDiu Noctu Quie indefesus Providisset in morbo Eodem...“ T.j. ...Zákerná postupujúca cholera potom, keď na jar, na sviatok pastierov, ako záškodník v noci neúnavne zákerne zahalila svojou smrťou... Tabuľa je zaujímavá aj tým že je vyrobená z nehrdzavejúcej kovovej zliatiny. O počiatkoch školského vzdelávania v obci neexistujú priame písomné pramene. V obecnej kronike sa uvádza, že asi v roku 1830 pôsobil na miestnej gréckokatolíckej škole Ján Ilkovič. Po ňom bol zvolený, asi r. 1850, Gustáv Hodobay. V rokoch 1875 – 1899 na škole vyučoval Eliáš Beňo. Škola existovala ako jednotriedka s viacerými ročníkmi. Podľa kronikára sa vyučovalo „malorusky“.

auguste 1885 zažili Helcmanovce opäť ťažkú ranu osudu. Obec takmer úplne vyhorela. Požiar zničil nielen príbytky, ale aj miestny kostol a faru. Obyvatelia si postavili provizórne „kolibky“, alebo prebývali v lese. Neskôr začali s výstavbou domov murovaných zo skál. Vznikla nová ulica - „Silsko“. Na konci 19. storočia si začínajú obyvatelia, najmä pracujúci v okolitých baniach uvedomovať svoje ťažké sociálne postavenie. V roku 1899 vzniká jeden z najstarších spolkov na Slovensku pod názvom: „Banský robotnícky spolok podporovania vdov a sirôt sv. Jána Krstiteľa v Helcmanovciach“. Spolok od svojho založenia pôsobil pod kuratelou  miestnej farnosti a takto je až doposiaľ. Jeho zameranie bolo a je predovšetkým sociálne a spoločenské. Členmi spolku boli aj obyvatelia okolitých obcí z Prakoviec, Mníška nad Hnilcom, Gelnice, Sloviniek, Kojšova a ďalších. Storočie technického pokroku sa prejavilo aj v našom regióne. V roku 1877 bola obec napojená na úzkokoľajnú železnicu Margecany – Mníšek nad Hnilcom. Na bani Matiaška bola v tomto období postavená lanovka, ktorá prepravovala rudu do Nižných Sloviniek. Z Matiašky na baňu Danieli bola daná do prevádzky pozemná banská trolejová trať a odtiaľ bola ruda prepravovaná lanovkou na Kliperk. Okolo roku 1936 bol tento dopravný systém zlikvidovaný.

Začiatky 20. stor. boli poznačené vojnou. Už na jej počiatku, v r. 1914, boli z miestneho kostola „ zrekvírované“ všetky zvony na odliatie delových hlavní. 1. 8. 1914  bola vyhlásená mobilizácia a na jej základe narukovalo na vojnu 40 a neskôr i ďalší muži z obce. Na frontoch položilo svoje životy 26 našich občanov, na pamiatku ktorých bol v októbri 1934 odhalený pomník. V septembri 1923 boli od firmy Alojs Kurbach v Trnave zakúpené dva bronzové kostolné zvony v hodnote 10 000.-  Kč. V roku 1919 bolo založené v obci Potravné družstvo. Jeho zakladateľom bol podnikateľ Burčák, miestny rodák, ktorý sa vrátil z Ameriky. V júni 1924 bol v obci založený dobrovoľný hasičský zbor s 24 členmi. Zakladateľmi boli Abrahám Pasternak - notár z Gelnice, Juraj Mamrák - predseda a Ján Pacholský - veliteľ. V polovici 20. rokov minulého storočia sa začína politické uvedomovanie časti našich občanov. V októbri 1925 sa uskutočnilo zhromaždenie Československej komunistickej strany  Smolníka v našej obci. Hlavným rečníkom bol Július Rác z Košíc. Ďalšie zhromaždenie komunistickej strany sa konalo v októbri 1929, na ktorom rečnil F. Tohol zo Smolníka. Vo februári 1929 bol v našej obci založený 210. Zbor Slovenskej ligy, na podnet krajského tajomníka SL v Košiciach - Antona Prídavka, známeho básnika a spisovateľa. Prídavok často navštevoval našu obec a okrem iného vypracoval aj nové stanovy pre Banícky spolok. Organizácia komunistickej strany v Helcmanovciach bola založená 1.2.1931 v dome Štefana Bodnára. Jej predsedom sa stal Štefan Dorčák. V marci 1932 sa uskutočňuje schôdza miestnej organizácie Priemyslového zväzu baníkov v Č.R., na ktorom sa zúčastnili aj baníci z Mníška. Tí na záver, ako sa uvádza v situačnej správe, „zaspievali komunistickú internacionálu v reči nemeckej“. Vplyvom zlej hospodárskej situácie vznikajú v obci nepokoje (apríl 1932). Viac ako tridsať občanov sa schádza na ilegálnej schôdzi v sále Potravného družstva. Privolaní četníci zabránili väčšiemu násiliu. Následne sa na Okresnom súde v Gelnici začal súdny proces s 21 obžalovanými z násilia voči vrchnosti. Všetci boli odsúdení na podmienečné tresty. V máji 1932, na podnet Fr. Furína z Mníška n. Hnilcom, dochádza k založeniu miestnej skupiny komunistickej mládeže v počte 19 členov. Táto organizácia bola zakázaná, a preto boli jej členovia súdne stíhaní. V roku 1935 boli odsúdení k podmienečným odkladom výkonu trestov.

Po období hospodárskej krízy sa postavenie obyvateľov prechodne zlepšilo výstavbou železničnej trate Margecany – Červená Skala. Ďalší  sa zamestnali v okolitých baniach, v kameňolome miestneho podnikateľa Diakovského, v závode v Prakovciach a inde. V tomto období si niektorí občania otvorili živnosti. Mäsiarstvo a pohostinstvo - K. Haus, zmiešaný tovar - J. Ondík, krčmu - Horváth, obchod a výkup les-ných plodov -  L. Grunberger a i.

1. marca 1936 v našej obci vznikol športový klub. O jeho založenie sa zaslúžil František Stulík st., ktorý bol aj prvým predsedom.

V októbri 1937 gróf Imrich Csáky odpredal kaštieľ s priestranstvom a všetkými lesmi obci Mníšek nad Hnilcom za 1 mil. 500 tis. Kč.

Obdobie medzi svetovými vojnami sa nieslo v znamení významného rozvoja kultúry a školstva. Školská mládež sa vzdelávala v štátnej  škole, kde bol školským správcom Ján Lakatoš – Lehotský (od r.1937 aj obecný kronikár). Ďalší žiaci sa učili v gréckokatolíckej. cirkevnej škole, v ktorej bol správcom a zároveň  učiteľom Jozef Sedlák (1913 – 1942) . V obci sa zachovávali folklórne tradície, rozvíjala sa osvetová činnosť. Založená bola Obecná knižnica, v roku 1920 vznikla dychová hudba a miestna mládež hrala pravidelne ochotnícke divadelné predstavenia. Významným rokom pre miestnu cirkev bol  október 1929. Pri príležitosti posviacky kríža na cintoríne  zavítal do obce gréckokatolícky biskup P. P. Gojdič. Našu farnosť navštívil aj v novembri 1943, keď posvätil severnú loď chrámu. Obyvatelia sa v priebehu roka pravidelne stretávali na rozličných podujatiach, na „majálesoch“ v prírode, slávnostiach, oslavách výročí, na tzv. „rachunkoch“ a i.

Tento sľubný vývoj narušila 2. Svetová vojna (1939 – 1945), ktorá postihla aj obyvateľov našej obce.  Pre mnohé rodiny  to boli roky strachu a utrpenia. Časť občanov však uvítala vytvorenie Slovenského štátu.  V obci bola založená HSĽS (Hlinkova slovenská ľudová strana) a zriadená HG (Hlinková garda). Nesúhlas domácich a nevôľu vyvolali správy z frontu  a odsun židovskej rodiny Grunbergerovej  do koncentráku. Prichádzali ďalšie zvesti o smrti našich vojakov, ktorí padli na východnom fronte a pri oslobodzovaní ČSR. Boli to : J. Furimský, J. Majcher, J. Murňak, Š. Čollák, J. Manirný, J. Ďorď, K. Jablonovský. V dňoch 12. – 14. 9. 1944 sa schyľovalo k veľkej tragédií. Obec mala byť jednotkou SS vypálená a všetci muži mali byť popravení, ako odveta za pomoc partizánom. Neskôr starostu obce, miestneho farára a ďalších dvoch občanov previezli do Mníška, kde boli zatvorení  a na výstrahu mali byť zastrelení. Podľa svedkov tej doby, sa za nich i za obec prihovorili občania z Mníška, osobne ich starosta, takže veliteľ SS od svojho rozhodnutia nakoniec upustil. Helcmanovce boli oslobodené 23. Januára 1945 sovietskymi vojakmi, ktorí vstúpili do obce z dvoch smerov – cez Horb a po hradskej od Prakoviec.

Povojnové obdobie a 50.– 70. roky priniesli významné zmeny. Ešte v roku 1944 bola obec elektrifikovaná, zriadená pošta  a ukončená výstavba novej školskej budovy, ktorú  otvorili  v roku 1950. Občania sa zamestnávali najmä v prakovskom závode, v baniach, na železnici, na stavbách a inde. V roku 1951 začalo v obci hospodáriť Jednotné roľnícke družstvo. Spočiatku menšinové a od roku 1959 ako celoobecné. V decembri 1948, v rámci pozemkovej reformy, boli znárodnené majetky miestnej cirkvi. 11.9.1949  vysvätil pomocný biskup  ThDr. Vasiľ Hopko novopostavenú kaplnku P.Márie Lurdskej. O rok neskôr bola z moci štátu násilne zrušená u nás gréckokatolícka cirkev. Začiatkom r. 1950 farnosť prechádza na pravoslávie. Do obce prichádza farár Mikuláš Barna, ktorý tu pôsobí viac ako 25 rokov. Po povolení gréckokatolíckej cirkvi v r. 1968 sa kňaz a celá farnosť vracajú do lona svojej cirkvi. V uvedenom období dochádza k rozsiahlej výstavbe rodinných domov. Vznikajú nové časti obce - Záhumienky a Pod Strednou horou.

Rozvíjala sa športová činnosť.

Obec preslávil náš občan Štefan Pisko, ktorý sa venoval parašutizmu a za obec hral futbal. V roku 1953 získal titul majstra športu a bol reprezentantom ČSR. V roku 1956 sa pri zoskoku ťažko zranil a neskôr zomrel.

Na začiatku 60. rokov  zásluhou učiteľa Grešnera začínajú činnosť sánkarsky a turistický oddiel, ktorí neskôr zaznamenávajú významné športové úspechy.

V tomto období  sa v obci venuje veľká pozornosť kultúre. Dychová hudba Seľanka účinkuje pravidelne na rôznych podujatiach a získava rad ocenení, aj zásluhou dlhoročných dirigentov – M. Furimského, J. Leitmančíka a neskôr T. Theisza.

Objavujú sa viaceré džezové skupiny, hrajú sa divadelné predstavenia a estrády. V roku 1976 vzniká folklórna skupina, ktorá pravidelne vystupuje na miestnych podujatiach a regionálnych prehliadkach.

       Obdobie 80. rokov  až podnes je z historického pohľadu najmladším obdobím. Na jeho začiatku mala obec viac ako 2 tisíc obyvateľov a vyše 500 rodinných domov. Boli postavené dve bytovky - tzv. učiteľská a družstevná. Ďalšie byty vznikli rekonštrukciou bývalej Materskej školy. Rozšírila sa obchodná sieť, v obci pribudli ubytovacie kapacity.

V akcii „Z“ bol postavený Dom služieb a kultúry s Obecným úradom. Predsedom MNV bol v tomto období Stanislav Šustrík a v rokoch 1990 – 2014  starostom obce Tibor Theis.

V súčasnosti má obec 1450 obyvateľov.

 Zlepšila sa starostlivosť o zdravie občanov, v obci bolo zriadené zdravotné stredisko. V roku 1997 schválilo obecné zastupiteľstvo obecné symboly – erb, pečať a zástavu obce, ktoré vyjadrujú našu úctu k  stáročným tradíciám Helcmanoviec .

V roku 2010 bol ukončený projekt  „Rekonštrukcia a modernizácia ZŠ s MŠ v Helcmanovciach“ a v  roku 2011  ukončená „Revitalizácia centra obce Helcmanovce“ financované z Európskeho fondu regionálneho rozvoja a štátneho rozpočtu. Cieľom bolo zvýšenie kvality vybavenosti  centra obce Helcmanovce.

                                                                                               

                                                                                                  Spracoval : Mgr. Juraj Manirný

Pramene:

- Dokumenty ŠOBA / Štátneho oblastného archívu / v Levoči .

- Listiny  gr. kat. farského úradu v Helcmanovciach,

- Pamätná kniha obce Helcmanovce,

- Helcmanovce 700 / príležit. publikácia /,

      

Literatúra: CHALUPECKÝ, I.: Dejiny Krompách. I. vyd., Východosl. vyd. Košice l981.